Prekrocit' prah nádeje [antikvár]

Telefonál Jc samozrejmé, ze si vázim svojich kolegov, novinárov a spisovatcíov, co pracujú v televízü. Práve prcto, a to aj naprick opakovanym pozvaniam, som sa nikdy nepokúsal miesat' sa im do remesla. Zdá sa mi totiz, ze slová zverené „matcriálnosti" vytiacencho papiéra a tvoriace základny materiái nasej prácc majú inú trvácnosi' a odlisny úcinok ncz V prípade, kod' ich nesú nchmotné elcktronickc signály. Nech uz je to akokolVek, kazdy z nás je rukojcmníkom svojich malych dejín. Pokiaf ide o mna, poznal som ccly zivot iba redakcie novín a vydavatelsiiev, a nie televíznc ka-mery, reflektoi7, scény. Chcel by som upokojit' citateía - nehodlám dalcj rozvijaí túto tému, ktorá by sa skór hodila na nejakú konferenciu o masmediách, a ani ncchccm nikoho unúvaí svojimi zivo-topisnymi vylcvmi. Co som povedál, slací, aby citatcl'pocho-pil moje prekvapenie (azda aj s trochou ncvóle), kiore mi pripravil telefonál jedncho dna na konci mája roku 1993. Tak ako kazdé ráno, kcd' som vstupoval do svojcj pra-covne, V duchu som si opakoval Cicerónove slová: Si apud bibliothecam hortidum habes, nihil deerit cize: „Óo ti móze chybat', ak más kniznicu s vyhladom na malú záhradu?" V lomto období som obzvlásf intenzívne pracoval. Kcd'som ukoncil korektúiy jcdnej knihy, zahíbil som sa hned' do konecnej úpravy d'alsej. Medzitym som pokracoval v zvycaj-ncj spolupráci s niektorymi novinami.